Poznáte tú terasu vo Viedni, ktorá sedí rovno nad metrom? Myslím tú veľkú drevenú terasu na pomedzí piateho a šiesteho okresu, pod ktorou uháňa linka metra U4 a popri ktorej tečie riečka Viedenka v ozrutnom kamennom koryte. Lepšie ako "sedí" sa hodí slovo "leží", lebo terasa má výrazne pozdĺžny tvar a jej dĺžka značne presahuje výšku.
Slovo "leží" sa núka aj preto, lebo na terase sú umiestnené pohodlné lavičky, dosť široké na to, aby sa na nich dalo ležať s taškou alebo vetrovkou pod hlavou a urobiť si malý relax. Presne to som si nedávno dožičil. Ako som tam ležal s čajkami nad hlavou, krúžiacimi nebom nad riečkou Viedenkou, mal som pocit, že namiesto stredu Viedne som sa ocitol na palube veľkej námornej jachty.
V polospánku sa do dopravného ruchu miešal žblnkot vĺn a hlasy z okolitých lavičiek sa menili na rozhovory na susedných člnoch, hojdajúcich sa na vlnách. Čajky už neplachtili nad Viedenkou, ale povetrím nad prímorským prístavom.
Cesta krajinou pečených holubov
Jachta sa s miernym trhnutím uvoľnila z kotviska a zdanlivo bez pohybu sa kĺzala po hladine smerom do centra mesta. Už o chvíľku som sa spolu s riečkou Viedenkou ponoril do podzemia, kde sa bublavé zvuky vody hlasno odrážali od širokej klenby kanála.
Tesne pred trhoviskom Naschmarkt sme sa kanálovým poklopom znenazdajky prešmykli späť na povrch a lenivým pohybom sa knísali pomedzi stánky a predzáhradky reštaurácií. Z môjho ležadla som kýval ľuďom, ktorí neverili vlastným očiam, a počas plavby som im odštipoval jedlo z tanierov. Trhovníci mi hádzali proviant na cestu. Vtom mi, ešte kým som opustil Naschmarkt, skočil rovno zo svojej sklenenej nádrže na palubu rak. Ďalej sme cestovali spolu.
Veľké vlny
Počas plavby po Kärntner Straße som zrejme zaspal, lebo si na nič nespomínam, dokonca ani na Stephansdom. Zo spánku ma vytriasli až prudké splavy v ulici Rotenturmstraße.
Oboma rukami som sa zadrapil do ležadla, aby som nezletel do vody, ktorá sa valila po oboch stranách zo Stephansplatzu nadol smerom do Dunajského kanála. Rak sa zaklinil medzi dosky na samotnej prove, so stoickým pokojom vystrel svoje antény a zjavne si užíval spenenú vodu, ktorá ho neustále zalievala.
Zopár odrenín
Vtedy mi napadlo, že by bolo dobré strihnúť zákrutu rovno do Dunajského kanála. Vyskočil som, pevne sa chytil jedného z hrantov na kvety na okraji jachty a lapal po zábradliach a stožiaroch, aby som zmenil kurz. Nemal som však dosť sily. Rak na prove sa začal znepokojene obzerať mojím smerom.
Zrazu tresk, zletel som z paluby, ale v poslednej chvíli som sa dokázal zachytiť. Kútikom oka som zbadal električku, s ktorou sme sa zrazili, hodilo nás však správnym smerom. A už sme leteli von z mesta rýchlo tečúcim, tyrkysovo sfarbeným Dunajským kanálom.
Ponad všetky hranice
Opäť som na chvíľku zaspal a keď som sa zobudil, plavili sme sa po Dunaji cez rezerváciu v Lobau, kde sa kormorány slnili rovnako ako korytnačky a ľudia. Rak sa radšej skryl. Neodhadnem už, koľko to trvalo – hádam len okamih, možno celú večnosť – a už nás prúd unášal okolo Bratislavského hradu. Po ďalšom zdriemnutí sa v piesčitom toku zrkadlil maďarský parlament.
Vtedy rak zamrmlal: A všetci sa spolu rozprávame. Nadviazal som na jeho slová, akoby som to vyslovil už tisíckrát a hovoriaci rak bola tá najnormálnejšia vec na svete: Ponad všetky hranice. Znovu som upadol do spánku, pokým ma nezobudili výkriky chlapca, ktorým nám mával nadol z belehradského mosta Pančevo. Náš priateľ, mrmlal si rak a ja som opäť dodal "Ponad všetky hranice" a zadriemal.
Prirastený k srdcu
Neskôr nás Dunaj unášal cez Bulharsko a Rumunsko, no bohužiaľ som si to ani nevšimol. Prebral som sa zo spánku, až keď nás začalo hojdať Čierne more a vôňu Dunaja vystriedal závan morských vĺn.
Rak sa ku mne otočil a mrmlal si: Som Viedenčan, zoskočil z terasy a zmizol. Neodpustil som si však ešte raz zopakovať moju časť: Ponad všetky hranice. So zármutkom som hľadel za rakom, ktorý mi medzičasom prirástol k srdcu.
Zrazu mi niekto zaklopal na rameno.
Nedorozumenie vo vlasti
"Dobrý deň, ste v poriadku?", spýtal sa ma mužský hlas. "Kde to som? Akosi som stratil niť."
"V piatom viedenskom okrese, na Wientalterrasse."
"V piatom viedenskom okrese na Wientalterrasse", zopakoval som.
"A kde je rak?", spýtal som sa.
"Aký rak?"
"Predsa ten rak, čo... vie rozprávať a ktorý..."
"Pili ste niečo? Potrebujete pomoc?"
"Nie, nie… viezol som na tejto terase... rovno na tejto terase, na ktorej stojíme… spolu s rakom… to Vám bol charakter… rozprávali sme sa spolu... o porozumení medzi národmi…" Neveriacky som krútil hlavou.
"Prepáčte, vyzeralo to, akoby ste si poriadne vypili."
"Nie, nie, v žiadnom prípade, nedal som ani kvapku. Jednoducho som zaspal. Veď je tu nádherne."
"Chcel som len vedieť, či nepotrebujete pomoc."
"Ďakujem, ďakujem, to bolo od Vás naozaj milé."
Muž napokon sadol na bicykel a odišiel. Poďakoval som lavičke, ktorá mi bola počas cesty pohodlnou podložkou, rozlúčil som sa s drevenými doskami Wientalterrasse úklonom a pozdravom "Do skorého videnia" a vybral sa na blízku stanicu metra.
Zaujímavé linky súvisiace s príbehom a Viedňou
Terasa Wientalterrasse bezpečne kotví v 5. okrese: Stanovište Wientalterrasse - wien.at
A takto vyzerá terasa Wientalterrasse: Wientalterrasse – Gestaltung - wien.at (Informácie v nemčine)
Viac informácií o Viedni nájdeš na: City of Vienna (Informácie v angličtine)
Kresba: Sandra Biskup
Text: Simon Kovacic
