„Myslím, že som už videla dosť“, povedala Sára a vypla televízor, vzápätí ale navyknutým pohybom zobrala do ruky svoj smartfón. Okamžite ho však pustila a dokonca vstala iba preto, aby ho odložila na miesto, kde nebude na očiach. Štefan sedel na pohovke a nespúšťal pohľad z obrazovky, na ktorej ešte pred chvíľou bežalo spravodajstvo o koronavíruse.
V Záhrebe došlo k zemetraseniu, ktoré poškodilo jednu z veží záhrebskej katedrály tak, že sa zrútila. Pätnásťročné dievča bolo v ohrození života a ženy s čerstvými novorodencami vybehli z kliniky na ulicu, aby sa zachránili. Ľudia zo susedstva napriek obmedzeniu vychádzania opustili svoje domovy a zásobili sa najnutnejšími vecami.
Oči aj uši dokorán
Už druhý týždeň platilo, že je treba ostať doma a vyhýbať sa sociálnym kontaktom. Viedenský primátor sedel v televíznom štúdiu, z ktorého sa vysielajú správy, dva metre od moderátora a obom ani nenapadlo podávať si ruky. Mestom jazdili policajné hliadky a ďakovali blikajúcimi majákmi a hudbou z ampliónov obyvateľstvu za to, že dodržiava pokyny vydané úradmi. Niektorí ľudia však nariadenia aj tak porušili a zopár z nich už dostalo pokutu. Lipicany sa prechádzali po parku Burggarten, ktorý bol zatvorený rovnako, ako všetky parky v správe štátu. Parky mesta Viedeň zatiaľ ostali otvorené, ihriská však boli neprístupné. Mesto bolo na početných miestach obsypané pučiacimi stromami a kríkmi. Jarné kvietky sa prudko drali zo zeme, keďže zavládli priam letné teploty. Až kým sa náhle nevrátila zima, s ktorou prišiel mrazivý vzduch z ďalekého severu.
Viedeň hlásila prvé úmrtia. Vravelo sa, že ohrození sú najmä ľudia vo veku nad 65 rokov a osoby s chronickým ochorením. Preto Sáru a Štefana, ktorí ešte len nedávno prekročili tridsiatku, zaujímali najmä informácie o veku ľudí, ktorí zomreli na koronavírus, a súčasne aj to, či predtým trpeli nejakým dlhodobým ochorením alebo boli zdraví. Poznatky o tejto chorobe boli zatiaľ veľmi neisté, potvrdzovali to aj odborníci z tejto oblasti, a tí to predsa musia vedieť. Z tohto dôvodu sa nedalo s istotou vylúčiť, či vírus nepredstavuje smrteľnú hrozbu aj pre nich dvoch.
Rutina plná neistoty
Bar, v ktorom Štefan až do minulého týždňa pracoval, bol zatvorený a vo vzduchu visela výpoveď. Bolo vo hviezdach, či jeho šéfka využije nariadenie vlády o takzvanom „kurzarbeite“. Sára pracovala z domu. Spočiatku sa zdanlivo nič nezmenilo. Počítač stál na stole v obývačke, pri ňom ležal zošit s jej pracovnými podkladmi. Štefan často pozeral televízor a kým Sára pracovala, zvykol sa presťahovať do spálne. Chodil nakupovať, vybavený jednorazovými rukavicami a so šálom cez ústa. Okrem toho varil. Každý deň urobil zopár kľukov, aspoň to teda mal v úmysle. Dlho vylihoval vo vani. Občas zašiel do obývačky za Sárou na kus reči. Toto bol ich každodenný program už vyše týždňa. Volali to „život ako v klietke“.
„Pôjdem na chvíľu von“, povedala Sára. „Preveziem sa na bicykli, pôjdeš so mnou?“ „Vonku je strašná zima, neblázni.“ Štefan sa prevalil na gauči a pod hlavu si vsunul vankúš. „Chcela by som si dnes vyskúšať, ako sa šije rúško. Našla som perfektný návod. Chýba mi už len šikovný kus drôtu.“ „Načo ho potrebuješ?“ „Chcem ho použiť ako nosovú svorku.“ „Myslíš, že sa na to hodia tie zatavené drôtiky vo vreckách do mrazničky, ktoré sme nikdy nepoužili? Konečne by sme sa ich zbavili.“ „Tie by mali fungovať. Počuj, máš dnes ešte nejakú prácu?“ „Nie, už som hotová.“ Sára vstala a ľahla si na pohovku k Štefanovi.
„Tiež máš pocit, že sa nám toto všetko iba sníva?", povedala Sára po dlhšej odmlke.
„Áno, je to celé šialené“, odvetil Štefan.
„To, čo sa deje, je jednoducho absurdné. Vláda skladá sľub s rúškami a maskami na tvári! Mala ich nasadené celá slovenská vláda a prezidentka Slovenskej republiky mala rúško dokonca zladené so šatami!“
Štefan pokrútil hlavou, potom obaja iba ticho ležali. Po chvíli povedal: „Spomeň si na tie úbohé ženy v Záhrebe. Akoby nestačilo v takomto čase porodiť dieťa. Ešte aj museli kvôli zemetraseniu s čerstvo narodenými bábätkami utekať von na ulicu.”
„Ako sa s tým všetkým vyrovnáme, máš nejakú predstavu?”, spýtala sa Sára.
„Tak to netuším“, odpovedal Štefan, „jednoducho to zvládneme.”
„Celý svet je naruby. Ale my našťastie máme všetko, čo potrebujeme. Vykúrený byt, jedlo.“
„Sme zdraví… a máme jeden druhého.”
„Je to tak, máme jeden druhého.” Sára sa zamyslela. „Ešte dva týždne dozadu som za toto všetko ešte nebola taká vďačná, ako v tejto chvíli. Spomínaš si, ako som sa hnevala za to, že chodíš z práce neskoro domov?“
„Vidíš, ako rýchlo sa veci menia… Krčma bola plná, pivo tieklo prúdom. Už si to ani neviem predstaviť.” Štefan si odkašľal. „Bohužiaľ ešte stále nemám istotu, či som sa počas poslednej smeny nenakazil.“ „Veď odvtedy už prešli dva týždne. Nenakazil si sa. Si zdravý. Len by si mal trochu menej fajčiť.“ Sára pobozkala Štefana na líce a vstala. „Pôjdem teda von.“ „Idem s tebou. Cestou by sme mohli ísť pozrieť pani Nepomukovú a spýtať sa jej, či niečo nepotrebuje.“ „To je dobrý nápad, poďme k nej.“
Nedotýkať sa
Sára a Štefan sa obliekli, zišli dole na prvé poschodie a zazvonili pri dverách pani Nepomukovej. Pani Nepomuková mala už vyše osemdesiat rokov a zle sa jej chodilo, preto zvyčajne trvalo dlho, kým prešla z izby až ku dverám bytu. Sára a Štefan naťahovali uši. Počuli ju prichádzať a čakali na jej zvyčajnú otázku: „Kto je tam?“
Dnes však žiadna otázka neprišla. Namiesto toho pani Nepomuková hrkotala zväzkom kľúčov tak hlasno, že sa Sára a Štefan na seba spýtavo pozreli. Keď pani Nepomuková konečne otvorila dvere, zbadali jej červenú tvár a oči plné sĺz. „Čo sa vám stalo?“ Sára spravila krok dopredu a inštinktívne k nej vystrela pažu, aby jej vyjadrila účasť, no Štefan ju chytil a zadržal. „Moja dcéra“, povedala pani Nepomuková, uprela na Sáru oči a začala nahlas vzlykať. Sára opäť natiahla ruky, aby poskytla pani Nepomukovej oporu, ale Štefan ju znovu zadržal. „Viem, že je to ťažké,“ vyhŕkla Sára a vrhla na Štefana nahnevaný pohľad plný bolesti, napokon sa však zhlboka nadýchla a zvesila paže.
"Čo sa vám stalo, pani Nepomuková? Veď nám to povedzte. No upokojte sa, ostaňte pokojná, veď sme tu s vami." Pani Nepomuková sa drobnými krokmi, neustále plačúc, presúvala cez predizbu, Sára a Štefan išli s odporúčaným odstupom pomaly za ňou.
V dobrých rukách
Pani Nepomuková si tentoraz nesadla do leňošky, do ktorej sa zvyčajne zložila, keď prišli na návštevu, ale postavila sa k jednému z dvoch oblokov a hľadela dole na Dunajský kanál.
„Nedokážem si teraz sadnúť“, povedala cez plece mladému páru, ktorý zastal uprostred miestnosti. „Mojej dcére robili test a je pozitívna.“ Pani Nepomuková sa odmlčala. „Dozvedela som sa to len pred chvíľou.“ Stará pani urobila hlboký nádych a pokrútila hlavou. „Ešte dnes ju prijmú do nemocnice. A nesmiem k nej chodiť na návštevy.“ Ešte raz pokrútila hlavou. “Moje dieťa je v nemocnici a ja som tu zatvorená a nemôžem nič robiť.” Pani Nepomukovej vyhŕkli slzy a tak ju striaslo, až stratila rovnováhu a pomaly sa zosúvala nabok.
Sára a Štefan k nej priskočili a chytili ju, aby nepadla. Z oboch strán ju vzali za ruky a pomaly doviedli ku kreslu. „Prepáčte mi to“, stenala, „odpustite mi. Teraz som ešte aj vás ohrozila.“ „Nerobte si starosti, pani Nepomuková. My to zvládneme. Buďte bez obáv.“ Štefan priniesol z kuchyne pohár vody a Sára prisunula štokerlík, aby si pani Nepomuková mohla vyložiť nohy.
Izbou zaznel Sárin rázny a pokojný hlas: „Pani Nepomuková. O vašu dcéru sa postarajú. Je v dobrých rukách. V nemocniciach je dosť lôžok aj pre tie najťažšie prípady. U nás sa situácia ešte nevyhrotila, lebo všetci držíme spolu a pomáhame si navzájom.“ Pani Nepomuková načúvala a prikyvovala hlavou. „A my obaja, Štefan a ja, sme tu pre vás presne tak, ako doteraz. Postaráme sa o vás. Neostanete sama.“
Pani Nepomuková zvesila hlavu a opäť sa rozplakala. „Len či sa to všetko dobre skončí. Len aby už čoskoro bolo po všetkom.“ „Spoločne to zvládneme“, odvetil Štefan, ktorý držal v ruke pohár vody, „presne tak, ako vraví Sára. A keď všetko úspešne prekonáme, pôjdeme sa všetci spolu s vašou dcérou prejsť popri Dunajskom kanáli. Tak, ako to máte najradšej.“ „Áno“, povedala pani Nepomuková, „presne tak to urobíme.“ Pani Nepomuková si vydýchla od úľavy a potom, s pohľadom najprv na Sáru a následne na Štefana, dodala: „Ďakujem“.
Odkazy k príbehu
Informácie mesta Viedeň o koronavíruse (v angličtine)
Dunajský kanál – Mapa mesta wien.at
Kresba: Sandra Biskup
Text: Simon Kovacic
Preklad: Alexander Jacko
