Erwin
Bolo to v pondelok2. novembra 2020, krátko po obede. Erwin, rodený Viedenčan a obľúbený čašník, ktorého pandémia obrala o prácu, sedel vo svojom malom byte vo Währingu* a navliekal rolky toaletného papiera na starú šnúru na bielizeň, striedal pritom biele, ružové a žlté papiere. Spotreboval na to tri veľké balenia, čo s jeho skromným rozpočtom nebola maličkosť. Ale na akciu, ktorú zvolala Margerita prostredníctvom internetu, jednoducho musel ísť. V prvom rade preto, lebo Margerita nebola len tak hocikto. A súčasne aj preto, že sa už doma zožieral samotou a takéto stretnutie bolo presne to, čo potreboval: „Prezlečte sa za niečo, príďte do Türkenschanzparku a večer si spolu ešte raz vychutnáme pocit spoločenstva, kým opäť nebude problém sa stretnúť.“
Erwin si odpil z plechovkového piva, dnes to bolo už jeho tretie alebo štvrté, a priviazal si šnúru na pracku opasku od nohavíc. Skepticky sa zahľadel na svoje dielo. „Dúfam, že ľudia ešte nezabudli, že v marci boli regály s toaletným papierom ako vymetené. Ak nie, budem vyzerať ako riadny somár. No a čo. Aj tak na tom nezáleží.“
Vera
Vera si prečítala Margeritin odkaz v sobotu večer. Odvtedy celý víkend vyrábala ako posadnutá veľkú ozdobu hlavy v tvare koronavírusu. Dlho do noci spracovávala na kuchynskom stole veľkú kopu plastelíny. Tvarovanie, maľovanie a modelovanie ju bavilo a odpútavalo od starostí, ktoré mala o svojich rodičov. Korunu svojmu výtvoru nasadila v podobe svetielok, ktoré vložila dnu, odkiaľ ich svetlo žiarilo cez škáry a otvory. So svojim umeleckým dielom bola veľmi spokojná.
Dve hodiny pred začiatkom sprievodu o 17.00 sa Vera posadila s pohárom červeného vína ku kuchynskému stolu. Len čo si urobila pohodlie na stoličke, už sa jej myšlienky vrátili späť k rodičom, ktorí žili spoločne v opatrovateľskom zariadení v Hornom Rakúsku. O mamu si nerobila starosti, ale čo sa týka jej otca…, u otca bolo treba každý deň rátať s tým, že bude jeho posledným. Ani všetky jej umelecké diela proti korone s tým nič nezmohli. Vere vyhŕkli slzy, no napokon sa upokojila, odpila si hlt červeného vína a vykukla z obloka. „Spraví mi dobre, keď pôjdem medzi ľudí“, pomyslela si, „v poslednom čase je toho naozaj priveľa.“
Rodina Skeifovcov
Džamal bol chirurg, ktorý utiekol pred vojnou zo Sýrie. Medzičasom našiel nový domov vo Viedni, v blízkosti Schubertparku v štvrti Währing. Aké je to len šťastie, môcť sedieť v bezpečí na pohovke v obývačke, ako v toto pondelňajšie popoludnie. Ľuďom, ktorí nikdy nezažili vojnu alebo útek, sa to dá len ťažko vysvetliť. V bezpečí boli aj jeho žena a deti. Mal teda byť začo vďačný. Akcia, na ktorú rozoslala pozvánky Margerita, s ktorou sa nepoznal osobne, sa zdala byť dobrou príležitosťou zdieľať túto vďačnosť s druhými ľuďmi. A jeho deti chodili veľmi rady do Türkenschanzparku, najmä preto, že v ňom bolo veľa jazierok a kačíc.
„Chceli sme niečo vymyslieť do sprievodu v Türkenschanzparku“, zavolal na Alexa a Larissu, ktorí sa chceli prešmyknúť okolo neho. „Čo tam predvedieme? Haló! Poďte sem! Máte nejaký nápad?“ Alex, starší zo súrodencov, zastal, krátko rozmýšľal a potom skríkol a od vzrušenia skákal na mieste: „Pesničku, pesničku, pesničku!“ „Tak pesničku“, povedal Džamal s uznaním, „to je výborný nápad, Alex, naozaj veľmi dobrý nápad.“ „Čo ty?“, spýtal sa Džamal jeho mladšej sestry, ktorá síce vyvalila oči, keď počula otázku, ale odpovede sa od nej nedočkal. „Neviem“, povedala Larissa, odbehla do detskej izby a začala búchať do pestrofarebného detského bubienka. Alex sa posadil vedľa nej za elektrické piano, hral do rytmu, ktorý udávala Larissa a začal spievať. „Korooona, lalaaa, skoč do Dunajaaa. Korooona, lalaaa, skoč do Dunajaaa!“ Džamal stál vo dverách detskej izby a prekvapene kýval hlavou. „To je ale parádna pesnička“, povedal a zatlieskal.
Simon
Pre Simona, britského umelca, ktorý sa za roky života vo Viedni odvrátil od módnej tvorby a radšej sa venoval akčnému umeniu, bol rok 2020 už iba na smiech. Len čo sa upokojila celonárodná fraška okolo brexitu, dvihla sa opona globálneho predstavenia s názvom „Korona“. V rámci tejto drámy sa zaťatosť britskej vlády postarala o nechápavé pohľady a gestá či rovno vyvolala odpor. Rakúsko zase vzbudilo široký medzinárodný ohlas dianím v obci Ischgl**. Veľa o stave spoločnosti prezradili aj hádky o farbu, ktorú má signalizovať covidový semafor alebo miešanie politiky a zdravia. Vzrušujúce časy pre umenie.
Bola to tragédia či skôr komédia? Čím dlhšie trvala pandémia, o to ťažšie bolo nájsť na túto otázku jednoznačnú odpoveď. Simon si až do konca nebol istý, komu veriť a komu radšej nedôverovať. Teraz, začiatkom novembra, sa zdalo, že to, o čom sa na jar stále iba hovorilo, sa stalo skutočnosťou: preťaženie zdravotného systému, príliš málo lôžok intenzívnej starostlivosti, príliš málo personálu. Objavil sa nový hrozivý pojem: triáž***. Čo sa len stalo cez leto? Simon sa prvýkrát začal obávať o seba, že by to mohlo prikvačiť aj jeho. Bol silným fajčiarom, vždy si život užíval naplno a nespočetnekrát prehnal, čo len mohol. Dokázal by zvládnuť ťažký priebeh? A čo ak by pre neho skutočne nemali lôžko na jednotke intenzívnej starostlivosti, ak by ho potreboval? Videl sa ležať v nemocničnej izbe, s kyslíkovou maskou na tvári, nehybný a udržiavaný pri živote prístrojmi. Jeho inokedy satirou naplnený duch sa vyšmykol von, smutne sedel za oknom plný obáv o svojho hostiteľa a ani nemukol.
Simon si spomenul na príspevok od istej Margerity, ktorý si všimol dnes ráno. Išlo v ňom o sprievod masiek. „Pôjdem tam za smrtku, s čiernym plášťom a kosou. Bude to fantastické. Desivé. A úprimné. Budem improvizovať. Metlu použijem ako kosu.“
Zsuzsanna
Ako opatrovateľka Zsuzsanna dlhé roky pendlovala medzi domovským Maďarskom a Rakúskom. Túto prácu robila rada a doteraz veľmi dobre zvládala aj zodpovednosť a záťaž. V tomto špeciálnom roku však cítila, že sa od nej chce už priveľa a presahuje to jej hranice. Unavovali ju obmedzenia pri vstupe do krajiny, koronatesty, protirečivé a neustále sa meniace nariadenia a názory odborníkov, ako aj nosenie masiek. Najviac však zavážila neustála obava, že napriek dôkladnej hygiene by mohla byť zodpovedná za vážne ochorenie alebo dokonca smrť osoby, ktorá jej bola zverená. To sa nesmelo stať. A ak by k tomu predsa len došlo a ukázalo by sa, že urobila chybu? Čo by to znamenalo pre jej budúcnosť? Mohla by ďalej vykonávať svoje povolanie?
Pani Hazanovic, o ktorú sa starala už niekoľko mesiacov, neskoro popoludní zaspala pri sledovaní televízie. Zsuzsanna sedela pri nej a bola tak zmätená z obrazov, hlasov a tvárí, že jej úplne zabudla povedať, že sa dnes chce ísť poprechádzať. Brala to ako ďalší z výpadkov, ktoré ju znepokojovali. Vonku bolo nádherne, možno to bol posledný skutočne teplý deň v tomto roku.
Zsuzsanna stála pri žehliacej doske, dívala sa z okna a videla, že slnečné svetlo pomaly nadobúda večerný nádych. Ak sa chcela dostať von, musela ísť hneď, okamžite. Odpojila žehličku, napísala správu, potichu prešla obývacou izbou a položila papierik na odkladací stolík, aby ho pani Hazanovic zbadala, keď sa zobudí. Zsuzsanna sa obliekla a náhlivo zbehla dole schodmi na ulicu. Vybrala sa smerom do neďalekého Türkenschanzparku. Chcela sa prejsť až k mohutným platanom, pod ktorých rozľahlými korunami ožívala. Áno, vždy jej dodali pocit ľahkosti a radosti.
Prvá účastníčka
Keď Zsuzsanna vkročila do Türkenschanzparku, privítala ju mladá žena, ktorá mala okolo krku obtočenú dlhú svetelnú reťaz s bielymi lampiónikmi. V ruke držala ceduľu, na ktorej pestrofarebné písmená tvorili nápis „Margeritin sprievod“. „Prišli ste na sprievod?“, spýtala sa mladá žena Zsuzsanny s rozžiarenými očami. „Nie“, odvetila Zsuzsanna a so záujmom pozerala na nápis. „To ste Vy, tá Margerita?“ „Presne tak, ja som Margerita.“ „A čo to znamená sprievod?“ „Je to spoločná prechádzka s kopou ľudí. Čoskoro sa tu dúfam objaví zopár ľudí v maskách a kostýmoch. A potom sa spoločne pôjdeme prejsť po parku.“ Margerita sa zaškerila od uchu k uchu. Zsuzsanna súhlasne prikývla a tiež sa usmiala. „Tak teda dobrú zábavu“, povedala a chcela ísť ďalej.
„Pridajte sa k nám,“ zvolala Margerita, „veď poďte! Dnes chceme spoločne vyslať signál, že radosť zo života a spoločný duch žijú aj v týchto ťažkých časoch.“ Zsuzsanna zastala, obrátila sa k Margerite, stočila pohľad do hlbín parku, kde schované za návrším rástli jej mohutné platany, opäť sa otočila k Margerite a povedala: „Ste veľmi prívetivá. A dnes je mimoriadny večer. Pôjdem s Vami“ Margerita od radosti poskočila a poslala Zsuzsanne vzdušný bozk. „Ste moja prvá a navyše zlatíčko.“
Nápad sa podaril
Spoza rohu vykročil Erwin, zastal, obzrel sa za šnúrou s toaletnými papiermi, ktorú ťahal za sebou na opasku, a potom sa rozjarený pohol ďalej. „Ahoj!“, privítala ho Margerita, „Erwin! Fantázia, že si prišiel!“ Erwin si logol plechovkového piva a pozdravil obe ženy hlbokým úklonom. „Margerita zavolá a ja sa bez váhania dostavím. Mimochodom: Keby niekto potreboval ísť na hajzlík, ako sa vraví u nás vo Viedni, toaleťáku mám dosť.“ Erwin sa otočil, zdvihol šnúru do výšky a s drzým výrazom na tvári ju držal nad hlavou. „Zohnal som ich pár aj pre nás.“ - „To je výborný nápad. Už len preto sa vyplatilo to celé zorganizovať.“ Erwin sa obzrel naokolo. „Veľa nás zatiaľ neprišlo.“ Zsuzsanna vrhla pohľad na Margeritu, ktorá pokojne mykla plecami. „Kto vyčká, ten sa dočká, to vie každý Viedenčan.“ - „Pokukáme“, odvetila Zsuzsanna nádherne komickou zmesou viedenského dialektu s maďarským prízvukom a potmehúdsky žmurkla na Erwina a Margeritu.
Smrť
Zrazu sa objavil Simon, zahalený do veľkej, čiernej deky. V ruke držal metlu, na ktorú lepiacou páskou pripevnil nožík na maslo a vidličky. Za ním kráčala skupina mladých ľudí, ktorí si navzájom hodnotili čiapky, ozdobené domácky vyrobenými koronavírusovými brmbolcami, a obzerali si ich zo všetkých strán. „Ahoj! Vitajte!“, volala na nich Margerita, „ste tu správne!“ Simon otrčil Erwinovi, Zsuzsanne a Margerite svoju začiernenú tvár, vypleštil oči a povedal hlbokým, strašidelným hlasom: „Idem si po vás, idem si po vás. Obchádza tu korona, priateľ môj najmilší a najvernejší. Dostanem vás všetkých.“ - „Vypadni“, odvrkol Erwin a naznačil kopanec do Simonovho pozadia. Ten prijal výzvu, otočil sa čelom k Erwinovi a zasyčal. „Aj ty si tu vítaná, smrtka“, vyhlásila Margerita vladárskym tónom a v rámci hry ho chytila za ruku. Simon vytiahol spod svojho plášťa žltú lepenkovú krabicu s nápisom „Korona“. „Ráčite štipku môjho obľúbeného prášku?“ „Odober sa preč!“, rozkázala mu Margerita a vystretou rukou ho poslala v diaľ. „Moja reč“, uťahoval si Erwin, „heš, heš, padaj a nezastavuj sa.“
Nový viedenský folklór
Cez vstupnú bránu Türkenschanzparku sa blížili ďalší ľudia, vyzdobení blikajúcimi čertovskými rohmi, nopovými masážnymi loptičkami, dokonca rybou – nafúknutým ostnatým štvorzubcom – a množstvom ďalších predmetov, ktoré s fantáziou použili ako pripomienku pandémie. Prišli aj Larissa s Alexom, zaspievali „Korooona, lalaaa, skoč do Dunajaaa“ a bubnovali do rytmu. Zastali pri Erwinovi a s veľkým záujmom aj rozpakmi sledovali šnúru, ktorú mal priviazanú na gatiach. Džamal a jeho žena Alia, s tvárami orámovanými nadýchanými, bielymi mikulášskymi bradami, sa pri nich pristavili a skúmavo sa pýtali Erwina, čo predstavuje jeho kostým. Margerita podišla k nim. „Teší ma, že ste prišli a dokonca ste zobrali aj deti. Ta pieseň je úplný hit!“ Alia a Džamal otrčili Margerite lakte. „Ďakujeme za tento skvelý nápad. Pieseň zložili Alex a Larissa celkom sami!“ „Z toho raz bude pravý viedenský folklór“, poznamenal Erwin. Zsuzsanna hľadela na obe deti s hrejivým úsmevom.
Priestranstvo za vstupnou bránou sa stále viac zapĺňalo, ľudia sa rozostúpili a začali sa radiť pozdĺž okrajov chodníkov, ktoré viedli do stredu parku. Medzičasom sa zotmelo. Svetielka na kostýmoch sa rozžiarili, vzduch sa naplnil šumom hovorov, okolo skupiniek ľudí krúžili ďalšie deti, zakrádali sa okolo dospelých alebo ich netrpezlivo ťahali za rukávy.
Kráľovná korony
Davom sa ozýval šepot, smiech a potlesk, keď spoza rohu vyšla Vera s nádherným, žiarivým papierovým koronavírusom na hlave. Margerita nadšene tlieskala a ujúkala. „Prichádza kráľovná Korona. Aká česť!“ Vera zdvihla ruky a zakrúžila, aby si ju mohli obzrieť zo všetkých strán. Vedľa nej sa postavil Simon a hrozivo mával kosou nad hlavami. Vyslúžil si bučanie, piskot, posmech aj ojedinelý potlesk.
Margerita vkročila do stredu zhromaždenia, priložila si k ústam ruky ako lievik a zakričala: „Ešte raz srdečne vitajte! Volám sa Margerita. Som šťastná, že ste všetci prišli! Moje posolstvo zjavne dorazilo. Dnes si teda ešte raz vychutnajme pocit spoločenstva, bavme sa a buďme veselí. Nie sme sami, aj keď to tak niekedy vyzerá. Je nás veľa a spoločne prekonáme aj toto obdobie. Vykročme teda spolu a užime si tento úžasný teplý novembrový večer spoločne! A prosím, zachovávajte odstup!“
Sprievod sa pomaly dal do pohybu. „Kam sa ide?“, ozývalo sa z rôznych miest. „K tým mohutným platanom!“, zvolala Zsuzsanna a chichotala sa, prekvapená z vlastnej roztopaše. Margerita sa na ňu usmiala očami. „Cítiš to?“, spýtala sa Margerita tíško. „Áno, cítim to“, povedala Zsuzsanna, „cítim to.“
* Währing (18. viedenský obvod) – blahobytná obytná štvrť v jednej z najzelenších častí Viedne. Pahorkaté výbežky západnej časti Viedenského lesa sú obľúbeným miestom na pikniky a turistiku. Rozsiahly areál Türkenschanzparku je jedným z okolitých parkov s jazierkami, ihriskami a vyhliadkovou vežou Paulinenwarte. Štvrť ponúka idylické miesta, ako Pötzleinsdorf a územia s typicky mestskou atmosférou, ako je husto obývaná východná časť obvodu.
** Ischgl – Rakúske lyžiarske stredisko v Tirolsku a jeden z najnavštevovanejších alpských lyžiarskych regiónov, v ktorom sa počas sezóny denne pohybuje niekoľko tisíc lyžiarok a lyžiarov. Viaceré zdroje považujú Ischgl za epicentrum šírenia infekcie SARS CoV-2 v Európe.
*** Triáž (z francúzskeho "trier": "triediť", "vyhľadávať") – Zdravotnícky postup, používaný v úrazovej medicíne, ktorý zdravotníkom umožňuje kategorizovať pacientky a pacientov podľa stupňa zranenia a prognózy.
Zaujímavé odkazy k príbehu
Lokalita Türkenschanzpark – mapa mesta na wien.wien.at
- Türkenschanzpark (v angličtine) - wien.gv.at
- Informácie o koronavíruse (v angličtine) - wien.gv.at
- Türkenschanzpark (v nemčine) – historické informácie na stránke Dejiny Viedne Wiki
-
- Kresba: Sandra Biskup
- Text: Simon Kovacic
- Preklad: Alexander Jacko
