Keď som bol mladý, neboli ešte žiadne internetové stránky. Aspoň nie v mojom svete. Nie som žiaden dedko, ktorý rozpráva svojim deťom o starých dobrých časoch. Som však v takom veku, že som prvé práce na univerzite ešte odovzdával písané rukou. A ako začínajúci študent som sa učil hľadať knihy v knižnici v priehradkách, naplnených tisíckami kartičiek.
Aké to vtedy bolo?
Keď si spomínam na časy v polovici 90. rokov minulého storočia, nerobím to z nostalgie. Odvtedy sa však všetko rýchlo menilo a niekedy mi sama od seba napadne otázka, ako fungovali jednoduché a každodenné veci v čase, keď sme ešte nemali internet a mobily. Ako mladý študent som často chodil do Viedenskej knižnice v mestskej radnici. Ako som prišiel na to, kedy je otvorená? Ak mám byť úprimný, jednoducho si nespomínam. Viem, že som tam bol a listoval vo veľkoformátovom atlase dejín regulácie Dunaja, ale ako som prišiel na otváracie hodiny, tak o tom nemám najmenšie poňatie.
Na jedno si však spomínam – otváracie hodiny som si vtedy zapisoval, a to buď do zápisníka alebo kalendára, aby som ich mal pri najbližšej príležitosti po ruke. Tiež si pamätám, že som mal vždy pri sebe niečo na písanie. A knihu, môjho verného priateľa a sprievodcu počas prvých ročníkov štúdia. Kniha mi bola oporou, za ňu som sa mohol skryť a do nej som mohol zaboriť nos, kedy sa mi zachcelo. Vtedy som si s knihou v metre občas pripadal ako outsider, dnes viem, že potrebu počas jazdy do niečoho pozerať zdieľam s kopou ďalších.
Atramentové škvrny, herná konzola
Čím som vtedy vlastne písal? Vysielam do pamäti požiadavku na vyhľadanie a ako odpoveď mi vypadne strieborné, v ruke pomerne ťažké plniace pero v bordovom puzdre. A pamäť vypľula ešte viac – moje prvé plniace pero zo základnej školy, na ktoré som bol ohromne hrdý, a zmizíkové pero s dvoma uzávermi, červeným na zmizík a modrým na prepisovanie. Škvrny od atramentu na mojich drobných rukách, môj peračník. Prvý ľúbostný list. Poobedia v družine. Futbalový tréning. Desiatové chleby. Knight Ridera. Moju prvú kalkulačku. Prvú ozajstnú počítačovú hru, ktorú mu priniesol veľkonočný zajko – nebola to malá konzola Game and Watch, z ktorej by som sa veľmi tešil, ani výklopná dvojposchodová konzola Game and Watch, z ktorej by som skákal nadšením. Nie, bola to obrovská vec s dvoma zelenými pákami, ktorú mi súrodenci závideli, s obrazovkou, na ktorej korytnačky behali labyrintom a navyše k tomu ešte hrala hudba!
Tabuľka na dverách
Bez toho, aby som moju pamäť poveril novým hľadaním, mi táto oznámila, že Viedenská knižnica na radnici sa v čase, keď som ju navštívil prvý raz, volala Viedenská mestská a krajinská knižnica.
Zvyšok cesty k otváracím hodinám však musím rekonštruovať. Zrejme som tam išiel v období dňa, kedy som mohol počítať s tým, že knižnica bude otvorená, napríklad v dopoludňajších hodinách počas pracovného týždňa. Na radnici som sa zrejme spýtal pri informačnom okienku, ako sa najlepšie dostanem do Mestskej a krajinskej knižnice a potom som sa cestou cez nekonečný labyrint držal orientačných tabúľ. Radnica bola už vtedy obrovská. Tak ako dnes mala dve od seba vzdialené krídla, veľa rôznych nádvorí a pre neskúseného nováčika množstvo záhadných schodísk, výťahov, dverí a chodieb. Napokon som asi zastal pred vchodom Mestskej a krajinskej knižnice a pozeral si otváracie hodiny na tabuľke na dverách. Potom boli na ťahu plniace pero a zápisník na zaznačenie týchto informácií pre budúce návštevy. Voilà.
Nový zmyslový orgán
Zrazu mi napadá, že som do Viedenskej knižnice mohol aj zavolať, telefón vtedy nebol problém, ale bolo by mi to veľmi trápne. Navyše otváracie hodiny neboli tak dôležité ako dnes, mal som oveľa viac času. A ešte niečo: Otváracie hodiny si dnes pozerám tak často preto, lebo v smartfóne je to veľmi jednoduché. Dokonca sa cítim nesvoj, keď idem trasou, ktorú som už stokrát prešiel autom, bez použitia navigácie. Smartfón sa stal mojou takmer neoddeliteľnou súčasťou, ako nový zmyslový orgán.
Dnes zájdem do Viedenskej knižnice v ktorúkoľvek dennú či nočnú hodinu. Pred prácou sa pomocou smartfónu zahĺbim do rukopisov Johanna Nestroya alebo Franza Schuberta. Počas večere počúvam, ako viedenský anarchista a rocker Stefan Weber rozpráva príbehy zo svojho života. Poobede sledujem trasu električky na mape mesta z obdobia baroka, pred spaním si pozriem komentované výstavy, diskusie alebo prezentácie kníh.
Očipované vnúčatá
Už sa teším na neveriace pohľady mojich potenciálnych vnúčat, keď im porozprávam, že počas môjho detstva boli len čiernobiele televízory a kým som dospieval, neexistoval internet a ani mobilné telefóny. A na to, ako im bude hrkať v mozgoch pri pokuse predstaviť si niečo tak nepredstaviteľné. Ja som si naopak kedysi nevedel predstaviť to, čo je v súčasnosti už celkom bežné, a dnes si si len ťažko viem predstaviť, akým smerom sa všetko vyvinie, dokým budem žiť.
No skúsim to. Viedenská knižnica bude, až celkom zostarnem, ešte stále na prvom poschodí radnice, tým som si dosť istý, a otváracie hodiny sa tiež veľmi nezmenia. Možno však vtedy budem strašiť pomocou okuliarov s virtuálnou realitou a s pohybovými senzormi na tele v archíve knižnice, ktorý dnes ešte ani neexistuje. Alebo budem mať v sebe implantáty, ktoré mi umožnia lietať virtuálnymi svetmi. Toho, že počítač vytvorí z mojich myšlienok text a pohyblivé, trojrozmerné obrazy, sa bohužiaľ asi nedožijem. V prípade mojich vnúčat si už tak istý nie som.
Isté však je, že budeme ďalej myslieť, cítiť, snívať a spomínať si. Že sa budeme stretávať a že budeme uchovávať naše stopy. Nezáleží v akej forme a na akom médiu.
Zaujímavé odkazy k príbehu
- Poloha Viedenskej knižnice v budove radnice – Mapa mesta wien.at
- Viedenská knižnica na radnici (v angličtine)
-
- Kresba: Sandra Biskup
- Text: Simon Kovacic
- Preklad: Alexander Jacko
